Ildikó Kotlárová pochádza z komunity olašských Rómov a odmalička búra stereotypy. Olašské dievčatá sa vydávajú mladé, no ona uprednostnila svoje sny a ambície a rozhodla sa pre vzdelanie. Spomína, že musela robiť trikrát viac ako ostatní, ale chcela sa presadiť. Dnes sama pomáha mladým Rómkam a Rómom, aby sa to podarilo aj im.
Proti stereotypom bojuje aj ako pedagogička a riaditeľka Základnej školy Lajosa Mocsáryho vo Fiľakove, ktorú navštevujú predovšetkým žiaci z rómskej komunity. Reči o nechuti rómskych detí učiť sa považuje z vlastnej skúsenosti za predsudok.
„Nemôžete sa na ne hnevať, že nie sú naučené a nemajú urobenú domácu úlohu, keď žijú v domácnosti bez elektriny,” opisuje príbehy svojich žiakov a žiačok a dodáva, že ani dospelí sa nevedia učiť, keď sú hladní. Rómske matky hovoria, že deti neposielajú do školy, pretože im nemajú čo dať na raňajky a desiatu. „Radšej dlhšie spia, aby sa deti nezobudili. Snažia sa ušetriť jedlo na niektorej porcii z dňa.”
Jej zamestnanci a zamestnankyne tomu rozumejú. A snažia sa pomôcť, ako vedia. Deťom pripravujú jedlo za vlastné peniaze. Často si učitelia môžu dovoliť priniesť do školy iba chlieb s masťou, no riaditeľka je na nich práve preto hrdá.
Učiteľka Ildikó Kotlárová bola nominovaná na ocenenie Roma Spirit za viac ako 30 rokov zanietenej pedagogickej a mimoškolskej práce, ktorá sa významne zapísala do životov mnohých žiakov. Nomináciu získala za inšpiratívnu životnú cestu, schopnosť prekročiť zaužívané hranice a vydať sa neoblomne za svojím cieľom.
V rozhovore sa dozviete:
– či má ako Rómka medzi rómskymi žiakmi väčšiu autoritu;
– prečo niektorí žiaci nedostávajú domáce úlohy a prečo k ním treba pristupovať inak;
– prečo chodia učitelia z jej školy na návštevy k rodinám žiakov;
– za čo je vďačná majorite.
Fiľakovo ako pozitívna rarita
Ste riaditeľkou a učíte na Základnej škole Lajosa Mocsáryho vo Fiľakove. Aký je tam podiel detí z rómskej komunity?
Našu školu navštevuje 308 žiakov a žiačok, z toho 98 percent je Rómov. Väčšina pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia. Z majority k nám chodí naozaj málo detí. Myslím si však, že sa to v budúcnosti zmení — rodičia vedia, že máme v škole veľmi dobrý kolektív.
Minister školstva Tomáš Drucker nedávno prišiel s príručkou o desegregácii rómskych detí v školách. Povedali ste, že 98 percent vašich žiakov a žiačok je z rómskej komunity. Nejde teda tiež o segregáciu, hoci možno samovoľnú?
Vo Fiľakove sú štyri základné školy, z toho jedna tiež s vyučovacím jazykom maďarským. Práve do nej chodí veľká časť detí z majoritnej spoločnosti. Rodičia ich sem automaticky zapíšu, pretože je to zvyk a možno aj predsudok. Pár rómskych detí majú, no najmä preto, že bývajú v okolí.
Ani jeden rodič sa ma nespýtal, prečo k nám nechodí viac bielych. Vo Fiľakove žijeme všetci veľmi pokojne. Maďari, Slováci a Rómovia tu tvoria spojenú komunitu. Mimochodom, nemáme tu osady — to je raritné. Rómovia žijú medzi majoritou a nečelia vzájomným konfliktom.
Nestretli ste sa s vyčleňovaním detí z väčšinovej spoločnosti z kolektívu?
Práve naopak. Majú sa veľmi rady a sú medzi nimi dobré vzťahy — aj medzi deťmi, aj medzi rómskymi a nerómskymi rodičmi. Do kontaktu prichádzajú napríklad v Školskej rade. Je pre nich náročné pomáhať si vzájomne po finančnej či materiálnej stránke, no panuje medzi nimi ozaj priateľská atmosféra.
Keď je aj päť eur priveľa
Aké sú teda príbehy vašich žiakov a žiačok?
Väčšina žije v zlých podmienkach, mnohí musia cestovať za vzdelaním z okolitých dedín. Chudoba je u nich veľmi veľká. V domácnostiach nemajú prístup k elektrine či pitnej tečúcej vode. Snažia sa však zaobstarať si svojpomocne všetko, čo sa dá. Ak majú v rodine nejaké peniaze, mama im dá aspoň rožok, ale to na celý deň nestačí. Mnohým rodičia nevyplácajú obedy. Je to „len” päť eur, no nemajú na to. Deti hladujú a my sa snažíme robiť všetko preto, aby aspoň v škole našli pokoj. Niekedy sa nám vďaka sponzorom podarí zohnať potraviny.
Väčšina z detí trpí tiež nedostatkom šiat. V zlom počasí chodia slabo oblečené, v snehu nosia tenisky. Často pomáhajú Fiľakovčania a Fiľakovčanky, ktorí škole darujú oblečenie a topánky. Sponzori a občania mesta, ktorí nám pomáhajú sú pre nás bytostne dôležití. Zriadili sme menšiu triedu, kde sú šaty vystavené. Žiaci si môžu vybrať, no snažíme sa medzi nich prerozdeliť veci, ktoré im očividne chýbajú.
Školu navštevujú aj deti, ktoré vyrastajú v slušnom prostredí, rodičia pracujú a žijú na úrovni. Mnoho z absolventov ide ďalej študovať a dokonca sa niektorí vrátia učiť po škole k nám.
(rozhovor pokračuje pod fotografiou)
Keď deti chodia do školy hladné a nemajú prístup k základným potrebám, ako to ovplyvňuje ich výkon na vyučovaní?
Všetko sa to týka schopnosti sústrediť sa. Ak príde žiak hladný, nedokáže dávať na hodine pozor a prijímať nové informácie. Veď to by sme nezvládli ani my, dospelí. Čo oni, keď nemajú raňajky, ani večeru? Vtedy sa im snažíme dať aspoň desiatu, napríklad chlieb s maslom a šunkou. Nie je to však každý deň, pretože na to nemáme prostriedky.
Chodíme na rodinné návštevy, pretože ak chceme pochopiť, prečo sa niektoré nechcú učiť, musíme pochopiť prostredie, v ktorom žijú. Životné podmienky ovplyvňujú školskú dochádzku detí a s tou máme problém.
Neprekáža rodičom, že k nim prídete domov?
Matky nám viackrát povedali: „Neposielame deti do školy, pretože im nemáme čo dať na raňajky a desiatu. Radšej dlhšie spíme, aby sa deti nezobudili.” Snažia sa ušetriť jedlo na niektorej porcii z dňa. Nevadí im naša prítomnosť. Chápu, že to robíme preto, aby sme im pomohli. S týmito deťmi musíme zaobchádzať inak. Nemôžete sa na ne hnevať, že nie sú naučené a nemajú urobenú domácu úlohu, keď ich domácnosť nemá elektrinu.
Zvládajú to aj nerómski učitelia
Vy sama ste olašská Rómka. Majú pedagógovia a pedagogičky z majoritnej spoločnosti rovnakú autoritu u detí ako vy?
Väčšinou áno. Deti však v problematických situáciách volajú mňa. Odkedy som riaditeľkou ja ako Rómka, neobjavujú sa na škole problémy s rodičmi, ako to bolo predtým. Niekedy zvykli kričať na učiteľa, pri nezhodách majú prosto prirodzený temperament.
Pedagógov z majority však netreba podceňovať. Máme na škole aj autistické deti a zvládajú to. Pristupujú k nim individuálne, veľakrát ich vzdelávajú aj poobede. Nedokážem im to preplatiť, tak týmto učiteľom poskytujem aspoň náhradné voľno.
Po základnej škole ste išli na gymnázium a neskôr na vysokú školu Konštantína Filozofa v Nitre. Svoju pedagogickú kariéru ste začínali na špeciálnej škole.
Áno, vedenie tejto základnej školy pre mňa bolo však na začiatku náročnejšie. Do špeciálnej školy chodili žiaci a žiačky z rovnakého prostredia, no v menšom počte a dostával sa im náš individuálny prístup. Prišla som sem a videla som, že sú tu niektoré rovnaké deti, ale je ich aj dvadsať.
Úprimne, stále sú u nás deti, ktoré patria možno skôr do špeciálnej školy, avšak máme šikovné učiteľky, ktoré to zvládajú a nemusíme ich tam umiestňovať. Za posledných päť rokov sme tam poslali asi dvoch žiakov.
V minulosti boli na Slovensku prípady, v ktorých súd potvrdil nezákonné vzdelávanie rómskych detí v špeciálnych školách. Máme jeden z najvyšších počtov rómskych detí v takýchto triedach a školách v EÚ. Prečo je to tak?
Učila som na špeciálnej škole šestnásť rokov a áno, naozaj sme mali žiakov, ktorí tam nepatrili. Dostali sa sem pravdepodobne pre diskrimináciu. Ak dieťa absolvuje psychologické vyšetrenie, cesta naspäť ešte môže existovať. Pamätám si jedného chlapca, bol veľmi šikovný. Vo štvrtom ročníku ho ešte raz vyšetrili a zistili, že do špeciálnej školy nepatrí. Teraz to tak aspoň tu, v okolí už nie je. Vo Fiľakove nemajú žiakov v špeciálnej škole.
Bojíme sa otvárať okná
Ako je to s vybavením do školy? Pedagógovia a pedagogičky rozdávajú pravidelne na začiatku školského roka zoznam s potrebnými školskými pomôckami. Dokážu si vaši žiaci a žiačky zaobstarať aspoň niečo z toho?
Dozaista je to pre nich problém. Pár pomôcok máme, no opäť vďaka sponzorom. Vytvorili sme si systém narábania s pomôckami—u učiteliek sú odložené písacie potreby, prinesú ich do triedy, no na konci hodiny všetko pozbierajú. Takto majú stále všetky triedy k dispozícii perá či ceruzky.
Otvorene hovorím, že sú aj žiaci, ktorým nedávame knihy na domov, pretože vieme, že učebnice už neuvidíme. Snažíme sa tomu prispôsobiť výučbu a vzdelávať ich tak, aby sa najpodstatnejšie učivo naučili na hodine.
Títo žiaci a žiačky nedostávajú domáce úlohy?
Nie. Väčšina ich samozrejme má, no musíme prispôsobiť spôsob učenia podmienkam, v ktorých deti žijú. Inak to nejde.
Väčšina podpory, ktorú škola deťom poskytuje, je postavená na sponzoroch. Ako vyberáte firmy, ktoré oslovíte s prosbou o pomoc?
Veľakrát to príde prirodzene, s niekým sa spoznáme, niekoho oslovím. Som vďačná výrobcovi mäsových výrobkov Tauris z Rimavskej Soboty, pretože v čom môžu, v tom nám pomôžu. Nedávno priniesli darčeky pre deti. Práve vyššie spomínané desiaty majú žiaci vtedy, keď nám dodá tento podnik napríklad šunku. Veľakrát sme už dostali od sponzorov perá a ceruzky, naposledy nám veľmi pomohli štartovacie škatule pre prvákov a prváčky — box plný kreatívnych pomôcok a sladkostí.
Pomáhame aj my, učitelia. Ak máme deti, prinesieme šaty, z ktorých vyrástli. Z vlastných peňazí kupujeme napríklad chlieb a masť. Keď už nemáme iné, žiakov a žiačky zasýti aj to. Je to náročné, vzhľadom na učiteľské platy. Vážime si každú pomoc—od firiem, aj od občanov. Podporuje nás aj mesto, no mnoho projektov nám neprechádza.
Čoho máte aktuálne nedostatok?
Teraz by som zháňala sponzorov, ktorí by nám na škole vymenili okná. Budova je z čias komunizmu, pomaly sa všetko opotrebúva. Bojíme sa okná otvárať, pretože môžu na niekoho spadnúť. Ide však o finančne náročnú investíciu, a preto sa obávam, že sa to nepodarí.
Problémom nie je vôľa, ale chudoba
V dokrútke pre ocenenie Roma Spirit ste povedali, že vašim cieľom je šíriť vzdelanosť v rómskej komunite a presvedčiť ju o dôležitosti škôl. Podporujú rómski rodičia svoje deti, ak chcú študovať?
Navštevujeme rodičov, presviedčame ich, aby dieťa išlo do školy a skúsilo výučbu. Naozaj veľakrát sa nám to vďaka rozhovoru podarí.
V spoločnosti sa stretávame so stereotypmi, podľa ktorých sú deti z rómskej komunity nevychované a nemajú záujem vzdelávať sa.
Nie je pravda, že by sa nevedeli a nechceli učiť. Rómovia, ktorí majú skončené nejaké školy, prirodzene podporujú v štúdiu aj svoje deti. Tí, ktorí žijú v generačnej chudobe, nedokážu viesť synov a dcéry k vzdelaniu. Aj keby sa chceli učiť, nemajú na to financie. To je problém, nie je to len o chuti a vôli učiť sa.
Pokračujú vaši absolventi stredoškolským či vysokoškolským vzdelaním?
Tí šikovnejší pracujú v školách či v škôlkach. Mnohí si tiež nájdu prácu v zahraničí. Skoro všetci idú na strednú školu, no väčšina ju nedokončí. Dievčatá sa vydajú a chlapci musia pracovať, aby uživili rodinu. Ide však aj o kultúrnu záležitosť — skorý vydaj dievčat je u nás Rómov tradíciou.
U vás to tak však nebolo. Po základnej škole ste ďalej študovali a venovali ste sa kariére. Boli vaši rodičia liberálnejší, než sú ostatní v komunite?
Áno, môj otec tiež skončil strednú školu. Rozumel mojim ambíciám. Rodičia so mnou komunikovali. Pýtali sa ma, aké mám ciele a vďaka nim sa mi podarilo dostať sa na štúdiá.
Nie ste vydatá a nemáte deti, pretože ako hovoríte, chceli ste od života viac. Neodsudzujú vás za to Rómovia vo vašej komunite? Nestretli ste sa s diskrimináciou?
Popravde, musela som robiť trikrát viac ako ostatní. Mala som však šťastie, všetci ma podporovali, napríklad aj moji učitelia či kolegovia. Som vďačná majorite, nikdy mi nedali najavo, že som Rómka. Stala som sa nadriadenou mnohým z majority a oni ma rešpektujú a nerobia rozdiel.
U olašských Rómov sa málokedy stane, že dievča študuje a nevydá sa. Napriek tomu mám pocit, že ma berú ako akúsi autoritu. Ako tú, ktorá vyštudovala.
S vašou podporou dokážeme viac
Exkluzívny obsah je teraz ešte dostupnejší aj vďaka vám. Získajte k nemu prístup za 19,99 € na celý rok a teraz NAVYŠE aj 25 % zľavu na knižnú novinku Petra Bárdyho Zuzana Čaputová – Odvaha k ľudskosti v limitovanej ponuke aj s podpisom autora!
 "Peter Crouch sa stal v Tottenhame terčom posmeškov. Spoluhráči si ho doberali za to, že bol panic | Šport.sk")
